letné pole
Život

Horúco

Narodila som sa v auguste. Mama vraví, že ešte v ten deň, čo ju vtedy výnimočne triezvy otec viezol do nemocnice, ešte umývala auto. Mám v hlave predstavu. Mama sa v kraťasoch a bielom voľnom tričku ťarbavo načahuje, aby dočiahla umyť aj stred čelného skla. Tričko na bruchu má už úplne premočené. Medzi prstami sa jej hromadí pena zo saponátu. Všetko schne podozrivo rýchlo. Na laku auta sa vytvárajú mapy zo zaschnutej vody. Sklo bude treba zase vyleštiť. Vraj bolo asi 30 stupňov v tieni a vonku sa nedalo vydržať.

Mne sa evidentne už nedalo vydržať vnútri. Možno aj preto zvládam letné horúčavy s prehľadom. Respektíve, dá sa povedať, že si ich užívam. Dokážem stráviť celé hodiny na rozhorúčenom betónovom kúpalisku, sedem dní sa nehýbať na sicílskej pláži, vypínam klimatizáciu, všade kam prídem a nielen kvôli tomu, že ju nenávidím. Na terase vždy ostrím na stôl, ktorý nechráni slnečník. A mám istotu, že v týchto dňoch bude voľný.

Väčšina ľudí horúce letné dni netoleruje. Nemám to potvrdené výskumom, ale objektívnym pozorovaním svojho okolia. Kamoškin bývalý mal na leto totálnu alergiu. Myslím, že by sa to dalo klasifikovať ako diagnóza. Keď mu bolo teplo, nálada šla rapídne dole, presne analogicky so stúpajúcou teplomerou ortuťou tá jeho náladoortuť padala k bodu mrazu. Takže akýkoľvek letný výlet, popoludnie na kúpalisku, prechádzka v Starom meste, vlastne čokoľvek sa nieslo v ponurej atmosfére prekliateho leta.

Vtedy sme mali chuť robiť napriek, objednať si pizzu na Magio pláži a zjesť ju tam priamo na tom páliacom piesku a riskovať úpal aj popáleniny druhého stupňa. Túto letnú revoltu kamoška robí stále, aj keď čaká na autobus. Kým sa všetci schovávajú kdesi v útrobách zastávky a delia sa o tieň, ktorý vrhá stĺp pouličného osvetlenia, ona hrdo stojí na najväčšom slnku a vrhá svoj vlastný.

Iste, rozumiem malým deťom a starým ľuďom. Horúčavy sú obrovská záťaž na organizmus a chorí by mali byť v tieni a piť dostatok tekutín. Nerozumiem však tým zdravým, bežne relatívne životaschopným jedincom, pre ktorých je tých pár stupňov tak náladu-ovplyvňujúcim elementom, že sa mi chce z toho plakať.

Patrí k nim, žiaľ, aj On. Viem, že keď je viac ako 30, všetky spoločné aktivity musím zosekať iba na to najnutnejšie a ideálne tak, aby vôbec nemusel opustiť priestor nášho staromestského tehlového bytu s metrovými múrmi a štvormetrovými stropmi. Bytu, kde je v zime 15 stupňov a v lete tak o 5 viac. Aj keby nám pod oknami horelo.

  • Bože, skús sa prekonať!
  • Prečo by som to robil?

Poznám jeho vzťah k prekonávaniu sa. Takému tomu nezmysluplnému, keď má akože tráviť popoludnie na chate s ľuďmi, ktorých nemá rád alebo strpieť v reštaurácii plač malého nevychovanca. Neprekoná sa jednoducho. Odíde, vstane, vyrieši to a postará sa o svoj aj môj komfort. Zvyčajne som taká istá a preto mi to nadmieru vyhovuje.

Potom je tu však iné prekonávanie sa. Také, ktoré človeka niekam posunie. Také, pri ktorom vykročíš z komfortnej zóny, prekonáš strach, lenivosť, odpor, nechuť, whatever. Také, ktoré ťa po tom akte prekonania sa zmení v lepšieho človeka v porovnaní so stavom pred prekonaním sa. Zložité? Hm. Tak skúste takto: Prekonanie sa a budíček v pondelok ráno o šiestej, aby ste si pred prácou ešte stihli ísť zacvičiť, lebo viete, že po práci sa vám už nebude chcieť. To je pozitívne prekonanie sa.

A zápasenie s „nechutným” teplom dávam do tejto kategórie. Pozitívne prekonanie sa. Ísť sa podvečer prejsť a dýchať horúci vzduch presýtený vôňou rozpáleného betónu a vody vyparujúcej sa z mestskej fontány. Dotknúť sa rozpálených múrov prastarých budov. Jesť zmrzlinu rýchlejšie ako inokedy.

Objať, hoci máš spotený chrbát. 

Veď 36,5 °C má zdravý človek.

Skús aj toto

1 Comment

Tvoj text