Nie som matka. A text, ktorý sa chystáte čítať, je subjektívny. Môj. Takže sa s ním nemusíte stotožniť, nemusíte ma ani odsudzovať a keď mi chcete niečo povedať, pokojne mi napíšte. Do komentára alebo súkromne. Poteším sa.
Nie som matka. No aj tak sa často musím o intímny priestor deliť s deťmi. Cudzími. Nikto sa ma nepýta, či mi to neprekáža. Je normálne deti tolerovať. Svoje, cudzie, všetky. Je to také spoločensky akceptované v ľudskej svorke. Je normálne nechať ich skákať po stoličkách v reštaurácií a neskôr aj po svojej vlastnej hlave. Je normálne strčiť im vo vlaku do ruky tablet a nechať ich púšťať tú istú pesničku 100-krát dokola na plné pecky. Lebo sú to deti. Je to milé a ony predsa nevedia. No nie, nevedia. Prečo by vedeli. A nezazlievam im to.
Áno, keď ti to prekáža, sprav s tým niečo. Tak vychovávam. Cudzích. Väčšinou rodičov, lebo tie malé deti za to nemôžu. Nevedia, čo robia zle, ak sa to dá nazvať zlým. Nemajú pekné príklady, nemajú vzory, nevedia, čo sa patrí a čo sa nepatrí. Lebo v dnešnej spoločnosti môžu všetko. Môžu chytať mláďatká srniek nájdené zatúlané v lúke a potom počúvať rodičov, ako v tom lepšom prípade volajú do útulku, že čo s nimi. A na druhej strane im normálny človek povie, že hlavne ich nechytať. Učili sme sa to snáď v prvom ročníku na základke, preboha! Nebuďte pripečení.
Je supercool pochváliť sa na návšteve, ako ten náš malý loptoš sám mobilom odfotí ocina, keď zaspí na gauči a pritom ešte nevie ani poriadne chodiť. Ako si tým drobným tučným prštekom zapína aplikácie a scrolluje po fotkách v albume. To je bežné.
Nemôžeme od detí chcieť, aby sa správali ako dospelí. Dieťa je dieťa. V jeho svete je správne skákať po kalužiach, rozplakať sa pred hračkárstvom, pýtať zmrzlinu, hoci ešte má jeden nedojedený kopček v ruke. Vyžadovať od detí automaticky rozumné správanie je nerozumné. Myslím tým ozajstné deti. Také, ktoré ešte nevedia, čo je to empatia, myslia si, že sú stredobodom vesmíru a je to tak správne. Ak to zvládajú ich dospelí.
Väčšinou to však nezvládajú. Možno je väčšinou príliš prísne slovo a možno sa všetci tí pripečení rodičia sústredili v mojom okolí. Vezmú dieťa na terasu do pizzerky, nechajú ho válať sa po zemi, oblievať sa džúsikom, oblievať stoličky džúsikom, iných ľudí džúsikom, vrešťať ako pavián, hádzať sa po zemi, prekrikovať dospelých, keď sa rozprávajú, rozbíjať hračky. A nad nimi potom tie kamenné tváre rodičov, ktorým je pohodlnejšie PREHLIADAŤ.
Normálne, bola som v kaviarni, kde si matka predomnou objednávala latte. Obsluha sa jej pýtala na druh kávy, cukor / necukor a tak. V tom to malé stvorenie pri jej nohách spadlo na zem, lebo vymýšľalo. Spustilo hurónsky rev. Čakala som minimálne vyrazené zuby a otvorenú zlomeninu spodiny lebečnej, čo sa pri páde na kolená dá ťažko dokázať, ale ten rev bol naozaj strašný. Matka evidentne vedela, že drobec len robí scény. Tak ho ignorovala. Zvýšila hlas, ale smerom k predavačke, aby ju počula. V tom momente všetci v kaviarni vrátane mňa aj obsluhy zostali nervózni. Sekundy sa zdali minútami, minúty hodinami.
Čupla som si k tomu malému klaksónu a povedala som mu, že sa asi nič nestalo, keď si ju ani mama nevšíma, tak nech chvíľu počká a potom určite pôjdu na ihrisko. A bolo ticho. Možno zapôsobilo, že som bola iná dospelá autorita. Alebo hlasom liečim zlomeniny. Alebo sa jednoducho zľaklo. Alebo len potrebovalo počuť rozumnú vetu.
Matka zase nič. Neviem, ja by som sa asi zaujímala o to, čo cudzí drzý človek hovorí môjmu dieťaťu. Ale dnes je bežnejšie problémy prehliadať alebo od nich utekať. Skrývať sa za prokrastináciu a riešiť veci rozchodmi a rozvodmi.
Kedysi sa deťom strkali do ruky kľúče. Pamätáte si? V MHDčke, decko vrešťalo, mama načrela do kabelky a šupla mu do ruky kľúče. Od domu, od auta, to je jedno. Bolo jej jedno, že sú ostré, špinavé, to malé ich pchá do pusy, stále mu padajú a trhajú ľuďom bubienky. Postupne sa z kľúčov prešlo na mobily a teraz majú deti vlastné tablety. Predĺžené ruky. Tablety pri raňajkách, tablety v reštaurácií, tablety v čakárni u lekára, tablety na detských ihriskách (naozaj!).
Áno, netreba zovšeobecňovať. Samozrejme, nie všetci sú takí. A každé dieťa je pekné, že?
Ďalšou kapitolou sú tzv. matkagangy. Matkagang spoznáte jednoducho: na chodníku, dva kočíky vedľa seba, dva kočíky vedľa seba po priechode pre chodcov, dva kočíky vedľa seba obchodoch, dva kočíky v nákupných centrách. A podobne. Sú to matky, zvyčajne kamarátky, ktoré majú deti v podobnom veku. Chodia s nimi na ihriská (v tom lepšom prípade), do nákupných centier a detských kútikov (v tom horšom). Nejdú však normálne, tak, aby umožnili pohodlný život aj ostatným ľuďom. Pohybujú sa v húfoch, často v nekontrolovaných masách obklopených malými uvrieskanými zmenšeninami samých seba. Zaberajú celé chodníky, celé priechody pre chodcov, celé uličky v obchodoch. Vám sa to zdá normálne?
Možno si poviete, že som egoista. Dovolím si nesúhlasiť. Ide mi v podstate o verejný komfort, kde je teda tak trochu výrazne implementovaný aj ten môj. O to, že akceptujem, že si niekto chce vo vlaku čítať knižku, iný spať či pracovať. Že si chce užiť pokoj na terase pri pohári vína a porozprávať sa s kamoškou o tom, či je bežné čakať v nefeministickej domácnosti na výmenu žiarovky 14 dní. Že chce normálne prejsť po chodníku a nedávať pritom pozor, či neprišliapne nejakého malého človeka, ktorý práve v amoku naháňa holuby.
Ja neviem, no. Mne mama povedala, že nemám naháňať vtáky, lebo im môžem ublížiť. Že nemám vykrikovať v kostole, lebo je to neslušné. Že mám držať príbor takto a piť z pohára takto. Že keď sa rozprávajú dvaja dospelí, mám slušne počkať – alebo slušne poprosiť. Že nemám vykrikovať v autobuse ani vo vlaku. Že jedlo sa nevyhadzuje a že Pribináčika nemôžem jesť každý deň namiesto obeda. A keď som nechcela nič iné, nedostala som vôbec nič. A večeru mi bola dobrá aj rajčinová polievka, ktorú doteraz neznášam. Že keď si pokazím, nebudem sa mať s čím hrať. A že musím požičať mladšej sestre.
Z extrému do extrému
Nedám mu do ruky mobil, až kým nepôjde do školy. V porovnaní s inými deťmi bude X-rokov dozadu, síce bude mať top vyvinutú jemnú motoriku. Nie, nevravím z vlastnej skúsenosti. Mám vo svojom okolí aj takých rodičov. A keďže je mojou záľubou hodnotiť, zhodnotila som.
Napríklad to, že najďalej sa človek vo výchove dieťaťa dostane, ak bude poslúchať zdravý rozum.
V preklade bude zastávať rovnováhu. V stravovaní, v spánkovom režime, vo voľnočasových aktivitách, dovolenkách, krúžkoch.
Asi vás zastihla správa o mamičke, ktorá zobrala na dovolenku do Egypta dojča a o jeho návrat na rodnú hrudu sa musel postarať vládny špeciál s tímom lekárov, lebo dostalo infekciu. Vraj bežnú, mohlo ju dostať aj na Slovensku. Tak prečo ju všetci kritizujú.
Neviem, no poviem vám, prečo jej správanie neprišlo rozumné mne. Hoci ju nepoznám, nepoznám jej situáciu. Znie to ako: „nie som rasista, ale?” Možno trochu. Ak by túto bežnú infekciu chytilo na Slovensku či len tuto v Chorvátsku, šupnú ju do auta o do pár hodín sú v štandardnej slovenskej nemocnici. Síce tiež s tropickými horúčavami, ale s pitnou vodou tečúcou z vodovodných kohútikov. A tento argument mi ako laikovi úplne stačí. Neísť na dovolenku, lebo kalkulujem s tým, že moje deti tam môžu ochorieť? Nie. Neísť na dovolenku do krajín s nízkym hygienickým štandardom s dieťaťom, ktoré si nebude pamätať ešte ani tieto Vianoce a najlepšie mu je vo svojom prirodzenom prostredí so svojím obľúbeným plyšákom v detskej postieľke. My sme tiež chodievali na dovolenky, keď sme boli malé. K babke do záhrady s nafukovacím bazénom a plátenou šatkou na hlave, aby sme nedostali úpal. More moja mladšia sestra videla až vtedy, keď vedela normálne povedať, čo ju bolí, či je smädná a či jej nie je zle z cesty.
Všetko sa zmení, keď budem mať vlastné deti? Povedali ste si to aspoň raz, kým ste sa dočítali až sem? Zistím, že je pohodlnejšie strčiť im do ruky ten tablet a priznať tak jediný spôsob, ako zvládnuť cestu vlakom na druhú polovicu Slovenska?
Deti ešte nemám v bruchu ani vo výhľade. Som však tvor zvedavý a neznášam, keď niečo neviem. Tak veľa čítam, odkladám si, záložkujem a pripomienkujem. Tak si to tuto spíšem, ak by som sa v budúcnosti trepala s kočíkom po priechode priechodcov po ľavej strane.
- Rozprávajte sa s deťmi ako s malými ľuďmi, pre kristove rany. Nemáte v kočíku šteniatko. Sofinečka, daj maminke go-gól, ukáž babinke pá-pá. Máš bobinko? A ako robí vranka? Kuá kuá, že? Čítala som, že ak sa s deťmi dospelí rozprávajú takto, spomaľujú ich rečový vývoj. Neviem ako vám, mne to zmysel dáva.
- Ak je to možné, buďte s dieťaťom doma čo najdlhšie. Keď má posledné dni ovčie kiahne, neťahajte ho so sebou do práce a nepovedzte mu, že Dorka tuto seď a pozeraj rozprávku, mama teraz pracuje. A keď bude zúfalo túžiť po objatí, neokríknite ho. Lebo pracujete od ich 6. mesiacov, lebo neviete vydržať bez roboty, hoci o peniaze fakt nejde. Ale na hodnotovom rebríčku máte na prvom mieste samú seba a nie to, čo jediné má v živote skutočný zmysel.
- Žiaden monitor do dvoch rokov. Ideálne do troch. Žiadne rozprávky pri raňajkách, tablety pri obedoch. Mobil v ruke cestou vo vlaku. Decko robí iba to, čo niekde odkukalo. Tak to funguje. Keď s a mužom / ženou nebavíte pri stole, ale každý čumí do telefónu, ono to bude asi prirodzené aj pre soploša.
- A keď namiesto normálnej zmysluplnej odpovede odvrknete. Kdesi som čítala, aké rozumné je vyriesiť konflikt slušnou výmenou názorov pred deťmi. Nie húkať po sebe, hádzať taniere a dourážať sa ako psy. Ale vysvetliť, že basket s kamošmi dvakrát do týždňa je fajn, ale potom je fajn vziať mini-me na prechádzku. Normálne sa dohodnúť, pomeriť sa, objať sa. Naučiť to malé, že problémy sa riešia, konflikty sú bežné a najdôležitejšie je, že sa máme všetci radi.
- Rodičovský plurál je horší ako mor. Žiadne máme soplíky, hnačkujeme, máme nejem-mrkvu-fázu. Nie, nemáte. A aj keď máte, máte vy a vaše dieťa má.
- Nerobte z detí cvičené opičky. Je krásne vedieť, že Jurko vie ukázať, kde má teta nos. Skutočne obohacujúce.
Hoci to tak možno na konci tohto článku nevyzerá, snažím sa vo svojom živote zastávať spravodlivosť, lásku, trpezlivosť a pokoru.
Tak vám láskavo, trpezlivo a s pokorou hovorím, vychovajte z detí vnútorne krásnych dospelých. Lebo ako sa s nimi rozprávate teraz, tak sa ony s vami budú rozprávať o desať rokov. Alebo možno aj zajtra.
Žiadne komentáre