IC

Považská Bystrica.

Už len pár desiatok minút a sme doma. Odovzdala som dva texty, vyriešila maily, v hlave mi hučať neprestalo a som už strašne hladná, ešteže ma doma nečaká, lebo by si to možno zase zlízol bez dôvodu. Samota občas nie je len luxus, ale aj absolútna nevyhnutnosť pre zachovanie života. Aj toho spoločného.

– Ty si to tak dala, to ako môžeš tak písať? Ďakujem ti pekne. Je to to najlepšie, čo som kedy čítal, empatické a úplne sa s tým stotožňujem. Navrhnem vo firme, nech niečo pravidelne rozbehneme. Som rád, že som ťa oslovil.
– Haha, ďakujem. Ty vieš fotiť, ja zase písať. Každý by mal robiť to, čo vie, potom je to dobré.
– Si skvelá baba. Teraz sa smejem nad tým, že som hodinu váhal, či ti napísať, či si ma po tých rokoch budeš pamätať.

Čítala som výborný rozhovor s českým psychológom o tom, ako výchova a rozvoj talentu u detí do 6 rokov je kľúčový k tomu, aby boli neskôr užitoční pre druhého človeka. Pocit užitočnosti je nevyhnutný k spokojnému prežívaniu života. Bez nutnosti hľadať jeho hlboký zmysel. Žiť pre pocit šťastia, pokoj v mysli. A o tom, aké sú v živote dôležité rozprávky. Že ak nám ich v detstve nikto nečíta, môžeme byť potom zmätení a objavovať Ameriku na staré kolená. Napríklad pre malé dievčatá a neskôr veľké ženy tá o Popoluške. O tom, že aj keď cítiš nespravodlivosť a nemáš rovnaké príležitosti ako ostatní, keď budeš dobrá, budeš tvrdo pracovať

Viac ako rozprávky som mala rada encyklopédie, dedkove detektívky páchnuce po tabaku, krížovkárske slovníky a Rozum do vrecka, ktorý bol už taký ošúchaný, že mu spontánne vypadávali strany. Namiesto seriálov som počúvala hi-fi vežu, síce mám teraz mizerný prehľad o Star Treku a Fresh Prince som videla prvý raz pred pár mesiacmi, chcela by som, aby to tak bolo znova, ak by som sa mohla opäť rozhodnúť.

Teším sa na ten moment, ako odomknem dvere, zacítim vôňu nášho bytu, zhodím zo seba to špinavé oblečenie, dám si sprchu a cigu na balkóne. Keď vyberiem veci z ruksaku, nachystám si veci na bratislavskú tanečnú, kvôli ktorej aj zajtra prídem domov neskoro večer, potom si ľahnem do postele s mačkami.

Sľúbila som mu, že nahodím aj ten pekný Cukor. Ten o bagete v chladničke, darčekoch, o čakaní na stanici. Ešte si k tomu sadnem.

Votrela som si do vlasov levanduľový olej a išla do spálne. Na stoličke, ktorá tu zavadzia už X mesiacov, bol prehodený Jeho meninový daček.

Pred dvomi týždňami som sa ho nenápadne pýtala, prečo aj moja pošta chodí k Jeho mame. Potrebovala som totiž doručiť Jeho meninový darček domov tak, aby mu ho nedoniesla večer ku vchodovým dverám. Nechcela som to riskovať a nechcela som to riešiť s ňou po telefóne. Osobný odber vo fanshope iba v utorok a štvrtok vo vyčlenených hodinách. Nula bodov, to som v Bratiske. Zapojila som predstieranú ženskú naivitu a hranie na city a zrazu bol osobný odber možný kedykoľvek, stačilo len zavolať.

Chcela som mu to dať sama pri cheesecaku, s venovaním a s pusou, šli by sme sa prejsť a niekam sa najesť, dali by sme si víno alebo rum a potom si v posteli pozreli seriál a potom išli spať. Namiesto toho trávil meninový večer inde. Pil rumy s inými ľuďmi, kým ja som mala neskonalú chuť opúšťať sa.

Statočne som sa aj poopúšťala. Žlč sa mi už hromadila v krku, vykonštruovala som si tisíc verzií totálnych chujovín a pomedzi to som si zvyšovala sebavedomie rozhovormi s cudzími mužmi.

______

– Alebo si konečne šťastná.

______

– Vieš, ja si občas poviem, že mi samej bolo dobre a nemusela som sa trápiť s takýmito vecami.

– A ja sa zas na seba hnevám, že mi na Ňom až príliš záleží.

Láska ti veľa dá aj veľa vezme. Vezme ti tú bezstarostnosť letných prázdninových rán, nahradí ju dávkou sebeckosti, pochybností. Či mu nespí na ramene vo vlaku alebo či si nepovedal, že ako fajn, že neotravuje s raňajkami alebo kávou po obede. Pochybností o tom, či si nepovie, že samota a nezávislosť Ho baví viac, o tom, či náš vzťah tiež nezačne stagnovať ako tie ostatné v našom okolí, o tom, či ho nepohltí pracovný život a naše vlastné egá.

Keď mi K. písala, že sa bojí a nevie, či to má urobiť, povedala som jej to, čo hovorím ľuďom o strachu vždy. Že bol dôležitý v časoch, keď nám išlo o život, keď sme lovili mamuty a preháňali sa po pláňach na koňoch. Udržiaval nás pri živote, aby sme zbytočne neriskovali a vyhli sa tak prípadnému zraneniu alebo smrti. Postupne však jeho potreba mizla, no on tu bol stále. Namiesto toho, aby nám zachraňoval životy, tak nám ich komplikuje. Iste, je do istej miery nevyhnutný ako kedysi, inak by sme bez rozmyslu rozflákali svoje výplaty, požičali tisíce eur cudzím ľuďom, nechávali odomknuté dvere na byte a nechali svoje deti bicyklovať sa na príjazdovej ceste po zotmení. Ale v mnohých situáciach je zbytočný. Strach komplikuje. To, že sa bojíš s tým začať len preto, lebo nevieš, ako to dopadne, je alibistické, hlúpe a zväzuješ si tým ruky. Ak by som sa vtedy pred pár mesiacmi bála rozísť sa s mužom, ktorého som neľúbila a nerisknúť to s rande naslepo s týpkom, ktorý v 25-ke nemal vlasy ani prácu a mal pekné zuby, nesedela by som teraz v IC-čku domov, do Žiliny, pravdepodobne by som ani nedala výpoveď a každý deň sa rozčuľovala nad retardami.

Počula som dvere, ale hneď som zaspala opäť. Nechala som rozsvietené svetielka, aby dobre trafil do postele. Ešte večer som mu nachystala posteľ a pyžamo, svoje veci som dala do pracovne a do kúpeľne, aby som ho ráno čo najmenej vyrušovala. Šiel do kúpeľne, umýval si zuby vyberal niečo z batoha, ktorý potom podľa zvuku položil na zem.

Ľahol si do postele a dal mi ruku do vlasov. Otočila som sa smerom k nemu, hlavu mal napoly zaborenú vo vankúši a privreté oči. Voňal trochu inak, nasýtený iným mestom, na tričku som zacítila našu aviváž.

– Je ti zima?
– Nie.