Asi áno

Ak by som ťa teraz požiadal o ruku, súhlasila by si?

Keď sa pred smrťou ľudom pred očami predostrie film ich života, tých pár sekúnd vraj trvá celú večnosť. Tak nejako som to cítila ja.

Asi áno.

Vyznelo to hrozne. Najtrápnejšia odpoveď, akú si len viete predstaviť v najtrápnejšom americkom filme s najlacnejšou výpravou a ešte aj s pársekundovým oneskorením. Vyznelo to tak, ako keby som premýšľala nad odpoveďou. Ako keď sa vás niekto spýta, či si dáte ešte pohár vína a vy premýšľate, či áno, či nie, či vás nebude ráno bolieť hlava alebo nenafúkate cestou do práce. A pritom to bolo úplne inak. Áno.

Zaskočilo ma to, že sa to vôbec spýtal. Zaskočilo ma to, ako keby sa to reálne spýtal. Rozprávali sme sa predtým o svadbe. Pamätám si aj to, ako povedal Peťovi, že On nič také neuznáva a podľa neho je to zbytočná fraška.

Mňa to samozrejme rozosmutnilo, okrem toho, že svadba dosť zásadne právne uľahčuje spolužitie dvoch ľudí a z dvoch cudzích robí jednotku štátneho aparátu, teda rodinu, je to deň, po ktorom už nebudem podľa priezviska otcova ale Jeho. A to má pre mňa, myslím, že ma každý, kto ma pozná, pochopí, celkom veľký význam.

Zo dňa na deň sa isto nezbavím father-daughter issues, ale nejaký psychologický efekt to hádam má. Pozerala som sa na polia zaliate žltým mäkkým svetlom západu slnka, na dlhé tiene srniek na zelenom podklade rašiacej trávy a na všetok ten gýč krásneho jarného dňa, premýšľala som, aký upečiem koláč na posledný deň do práce, čo dám kolegyniam, aby si na mňa spomenuli, keď to niekedy zbadajú zapadnuté prachom v zásuvke a že si nesmiem zabudnúť vziať externý disk, aby som si skopírovala svoj archív za ostatné roky a kúpiť pohľadnicu, do ktorej napíšem motivačný odkaz pre malú L. Spomenula som si, ako mi slečna, ktorá nastupuje na moje miesto, povedala, že si čítala môj posledný editoriál a potom sa rozplakala. Že by veľmi chcela, aby som zostala a aby sme robili spolu.

Určite mi táto práca bude chýbať, mám rada ľudí, našich čitateľov, prácu v záhrade, bylinky a komunitu, ktorú sme si za tie roky vytvorili, mám rada, keď ma ľudia spoznajú v trafike či v čakárni.

Rukou som si napísala mail, ktorý v piatok pošlem kolegom. A tiež aj nápady, ktoré mi v hlave skrsli, keď som len tak bola cestou do Brna. Sedel vedľa mňa, pohrúžený do knižky so slúchadlami na ušiach. Bola som na Neho hrdá.

V dobrom aj v zlom. Tak to je. Zľakla som sa tej nevypočítateľnosti a nepredvídateľnosti. Zacítila som tú pachuť poníženia, keď sa na mňa ako na dieťa s ľútosťou pozerali cudzí a zdanlivo empaticky žmurkli a usmiali sa, keď vyvádzal na verejnosti. Akože to bude dobré. Sympateticky, tak by to bolo po anglicky, slovenský výraz na to nemáme. Z toho veku som vyrástla. Je mi úprimne jedno, čo si o mne myslia ostatní, skôr rada pútam pozornosť, nebránim sa hlasnému smiechu ani rozhadzovaniu rukami. Rada sa rozprávam s čašníkmi a čašníčkami a odhadujem, aký asi hlas majú cudzí ľudia a čo robia v bežnom živote.