Tehotenstvo je fascinujúci proces. Stačí si pozrieť prvé časti dokumentárneho seriálu od BBC Ľudské telo a zistíte, koľko skoro až magických udalostí musí prebehnúť na desatinu milimetra a stotinu sekundy presne, aby sa z vajíčka a spermie vyvinul človek. Oveľa fascinujúcejšie sú však niekedy reakcie okolia na rastúce brucho a dieťa v ňom.
Už vieš, čo to bude?
- Neviem. A čo keď to ani nechcem vedieť? Mám povedať niečo v zmysle, že to je jedno, hlavne, nech je zdravé? Aj keď mi to nie je jedno a chcela by som syna? Najvtipnejšia bola táto otázka v prvom trimestri. Jasné, niečo veľké ako fazuľa má viditeľný penis.
Môžem si chytiť bruško?
- Môžeš si chytiť bruško, ale to svoje. Najzvláštnejšie pre mňa je, že táto veta zatiaľ vždy vypadla od niekoho cudzieho. Nie od blízkych kamarátov či rodiny, pri ktorých mi to, prirodzene, neprekáža. Ale od žien, s ktorými sa stretávam na pracovných stretnutiach, od kozmetičiek, známych, s ktorými sa náhodne stretnem po dlhšom čase. Naozaj nenosím pod tričkom šteniatko, ktoré by som rada dávala hladkať cudzím ľuďom. Je to stále moje telo, nie kengurí vak s dieťaťom.
Bude svadba?
- Bude. Ale čo ak by nebola? Čo ak nemáme peniaze na honosnú hostinu? Čo ak som sa chcela vydávať v kostole a náš pán farár to v takomto stave nedovolí? Čo ak mi to nedovolia zdravotné problémy? Čo ak som to celé takto neplánovala? Čo ak ma partner nepožiadal o ruku alebo svadbu jednoducho nechce? Myslite na to, keď sa to niekoho spýtate.
Plánovali ste to?
- Neplánovali. Ono také veci ako deti sa neplánujú. Lebo keď si naplánujete vysokú školu, dobrú prácu, manželstvo, hypotéku, nové bývanie, tak potom tie deti jednoducho prísť nemusia podľa plánu. Alebo vôbec. Chceli sme a dostali sme veľký dar, ktorý som s pokorou a obrovskou vďačnosťou prijala. Deti sa rodia z lásky, nie z plánovacieho diára.
Veď počkaj, všetko sa s príchodom dieťaťa zmení.
- Áno, to som už počula, keď som sa sťahovala do Žiliny, keď som sa sťahovala do Žiliny, aby som bývala s frajerom, keď som dávala výpoveď v práci po ôsmich rokoch a tak. Túto vetu najčastejšie počujem od matiek detí do cca troch rokov. Ako sa mi zmení celý život od základov, ako sa mi vzťah zmení, ako mi všetky vlasy vypadajú, ako ako ako. Rátam s tým, že sa veľa vecí zmení, nie som naivná. Nezmení sa však môj hodnotnový rebríček a dúfam, že ani zdravý rozum.
A toto si tu odložím, ak mi teda náhodou začnú reálne odumierať tie mozgové bunky:
- Nie, nebudem púšťať deťom nahlas vo vlaku/v reštaurácii/v čakárni/kdekoľvek žiadne debilné videá nahlas. Respektíve žiadne videá.
- Naše dieťa sa bude vedieť správať vo verejných priestoroch. Keď nebude, bude zatvorené doma, kým sa to nenaučí.
- Nebudem svoju neschopnosť zvládať kritickú situáciu skrývať za obdobie vzdoru, prvú pubertu v troch rokoch ani výraznú extrovertnú osobnosť nášho dieťaťa.
- Naše dieťa bude jesť s príborom už pred nástupom do škôlky ako človek, nie ako jednoduchý primát.
- Nebudeme ho oslovovať zdrobneninami ani nijako komoliť jeho či jej meno.
- Nepremeníme náš byt na detský kútik v Avione a nebudeme mu kupovať plastové hračky ani tie vydávajúce zvuky. Vyrastali sme bez nich aj my a prežili sme to.
A posledná vec. Keď pózujete na instagrame s bruškom v treťom mesiaci alebo si vo štvrtom kupujete tehotenské oblečenie, problém bude pravdepodobne v zlom trávení, zadržiavaní tekutín alebo prílišnom prejedaní sa. To vypuklé brucho nie je to 100 gramové decko, uvoľnené brušné svaly a zväčšená maternica, je to skôr tá pizza zo včerajšieho večera a torta spredvčera.
Žiadne komentáre