Noc

– Idem spať.

Chýbal mi. Veľmi. Ľahla som si na roztiahnutý gauč s čerstvo navlečenými perinami, cez okno presvitalo do izby svetlo z ulice. Zacítila som vôňu rozpustenej čokolády z Figara a svoj parfum zmiešaný s cigaretovým dymom. Presne tá kombinácia, ktorá ma uspávala takmer každé sobotné ráno, ale s iným základom.

Vôňu som vymenila. Tú, ktorú som používala celé roky a myslela som si, že pri nej zostanem snáď večne. Nepáčila sa mu. Po dvoch rokoch som bez emócií prešla na úplne inú. Dvakrát použitý flakón, ktorý som si objednala pred dvomi týždňami som venovala mame. Zvykla som si až prekvapivo rýchlo. Ako keby som ju používala večne.

Ako keby, haha.

Keď spím u našich a On je doma, nevnímam to takto. Keď spí v inom štáte s inou ženou v jednej izbe, vnímam to takto. Možno by to bolo inak, ak by sme sa nerozprávali o nevere, o tom, ako ju má v génoch o tom, že jeho otec si našiel novú ženu v práci.

Obliekla som si krátke šaty, namaľovala som si pery a kartičkou si otvorila turniket. V darčekovej taške som niesla čokoládu, červené víno a svietnik na voňavú sviečku. Pri odchode som vzala aj tri ženské časopisy od kolegýň z vedľajšej redakcie a jednu omaľovávanku, rada robím drobnosťami ľuďom radosť. Nevidela som ju dlho, niekoľko týždňov, nespala som s ňou v jednom byte niekoľko mesiacov. Predtým aj niekoľko mesiacov či rokov v kuse.

– Viem, že je to úplná kravina. Viem, že o nič nejde a že takých situácií budú ešte desiatky alebo stovky. Nejde o tom, že by som mu nedôverovala. Dôverujem mu. Len tiež viem, čoho sú schopné ženy. Aj keď si muž nie je istý alebo aj keď nechce nič.

– Viem, že vieš.

– A tiež viem, že si týmito myšlienkami akurát niečo privolávam, že jej týmto dávam obrovskú moc a zo seba robím totálnu hlupaňu. Ale nedokážem sa pretvarovať a nie je mi to jedno. Hlavne, chcela som tam ísť aj ja. A namiesto toho tu sedím, kým On sedí s ňou na pive. Neznášam, keď veci nemám vo svojich rukách.

Možno mám strach z karmy, z toho, že mi vráti to, čo som celé roky robila iným ženám. Som sebecká a posratá. Posratá z toho, že iná žena je mu bližšie ako ja, z toho, že si rozumejú a z toho, že už možno nie som pre Neho vzácna, že neverí v lásku, že nič netrvá večne a že. Že.

– Čo to je vlastne zač?

– Čo ja viem. Nejaká veľká pohodáčka, čo nevie normálne podať ruku, vypisuje mu o desiatej večer a vráti mi domov umytú tortovú formu.

– Čo?

– To je nadlho. Je mi nesympatická od začiatku a hlavne, dozvedela som sa o nej veci, ktoré nevie ani On. Ale neprišla som sem preto, aby sme tu riešili nejakú babu.

— Vážení cestujúci, z dôvodu nehodovej udalosti na trati bude náš vlak meškať minimálne 90 minút. —

Výborne, aspoň to stihnem dopísať.

Naliala mi víno, oni si dali whisky a rozprávali sme sa o našich spoločných kamošoch. Niektorých som nevidela niekoľko mesiacov, niektorí mi chýbajú, iní ani nie. Niektorí sa niekam posunuli, iní ani nie.

– No, musím sa prezliecť, lebo odtiaľto nikdy nevylezieme.

Skontrolovala som si telefón. Sem-tam mi napísal. Aj teraz. Že už sú tu a idú sa najesť.

Šli sme aj my. Tam, kam sme spolu chodili rady. Tam, kam som Ho raz zobrala aj ja, nechal tam tringelt v českých korunách s vtipným odkazom pre čašníčku a ja som si vtedy po X-tý raz povedala, že je úžasný.

– Zas všetci čumia jak prijebaní.

– Klasika.

– Chceš ísť do Barrocka?

– Jasné, že chcem.

Kráčajúc po dlažobných kockách, držiac si jarnú bundu zapnutú až pod krkom, lebo, samozrejme, fúkalo ako besné, som cítila zimomriavky na predlaktiach. Nie zo zimy. Z čudného pocitu. Že tam prídem, že zacítim tú vôňu, všetky tie spomienky, ktoré som tisíckrát omieľala v hlave.

Otvorila som dvere a tak to aj bolo. Za barom známa tvár, ktorá neverila, že nás tam opäť vidí. Uprostred pracovného týždňa. Pred pár dňami som držala v rukách nápojový lístok, ktorý mi raz večer vsunul do kabelky aj s venovaním. Pred pár rokmi.

V čase, keď sme tam boli takmer každý piatok, ukrývajúc sa pred realitou a prežívajúc svoje krátkodobé vysnívané životy s ľuďmi, ktorých sme mali za bieleho dňa zakázaných.

Sadla som si do stredu poloprázdneho baru na vysokú stoličku, na ktorej by som určite našla škrabanec od svojho opätku letných lodičiek. Objednali sme si, zapálili cigaretu a  začali sa smiať. Na striedačku sme si celý večer rozprávali tie šialenosti, ktoré sme boli schopné robiť. Zbierali si do pohárov lichôtky ako vodníci duše utopených a odmietali pozvania na drinky, lebo máme doma partnerov.

Doma. Haha.

Sedím 80 kilometrov od Žiliny, nemám to ako vyriešiť, nemá kto pre mňa prísť, o chvíľu bude tma, On má už hodinu vybitý telefón a mne sebecky prekáža, že som v tom sama.

Teším sa, ako si umyjem vlasy.