Kúpil si nové tenisky, ružové, a keďže jeho svet sa v ostatných týždňoch točil okolo fotenia a fotografie, tešil sa, ako si ich nafotí.
Nafotí a dá na Instagram.
Lebo aj Plicka by to robil v jeho veku.
A tejto dobe.
Prišiel deň D, ako dažďová ortuť stekajúca po okne.
Sivý sveter, čierne džínsy, pin rolly, tmavoružová bunda, modrá šiltovka.
Tak je pekný.
Išli spolu nakupovať. Predtým ešte káva.
Flat white.
DM drogéria.
Pokladňa.
Nákup.
Žltá taška z ArtFora.
Dlhá ulica s arkádami.
Fotky.
Dala si jednu z nich, jednu s ním na Instagram s popisom: Pane Bože ďakujem.
– Zuziak, za čo ďakuješ?
– Nepoviem.
– Už mi povieš, za čo ďakuješ?
– By si sa mi smial.
– Tak čo, za čo ďakuješ Pánu Bohu?
– By si povedal, že je to buzerantina. Alebo gaylordské.
– Nie, veď to sú také srandičky.
– Nie všetky.
– Nie všetky, ale niečo naozaj také je. Nie vždy máme romantickú náladu.
Pohľad.
– Dobre, tak ja nemám vždy romantickú náladu.
Ani nevedel, kde sa to presne začalo.
Ako sa to začalo si však pamätal: pri strihaní videa z Portugalska.
Vybrala pesničku, ktorá bola na jeho vkus pomalá.
Porto bolo živšie, veselšie, živelnejšie – nie knísavé, clivé, pomalé.
– Skús tam dať inú pesničku, ako túto buzerantinu.
A možno sa to začalo ešte skôr, keď mu pustila pesničku, ktorú: „Musíme mať na svadbe, Tomo.“
Takú buzerantinu.
– Nebudem sa smiať. Veď teraz je romantika.
– Ďakujem Pánu Bohu za Teba.
– Že ti ma zoslal na padáku?
– Ako taký komplexný balíček. Pre ktorý je všetko buzerantina.
Komplexný balíček, pre ktorý je všetko buzerantina a gaylordské, a preto si kúpil ružové Vansky.
Sépiovo ružové.
Žiadne komentáre