Kofila

Bol si dať sladkosť.

Treba.

Otvoril zásuvku a videl všetky tie bašty sveta s vedomím, že v chladničke má ešte 150-gramové biele Monte.

Biele.

Bez čokolády.

To je potom človeku sveta žiť, keď má takúto zálohu.

Sójové rezy, Milka Tender, Mannerky kokosové a Kofila Latte.

Kofila Latte.

– Kofila Latte, presne na také čosi som mal chuť, Zuzi.

– Dám si kocku.

Dal jej odlomiť, odlomila si takmer polovicu.

– Dve kocky, Tomo. Ups.

– Vidím, dve kocky, Zuzi.

Zahryzol sa a pomaly si nechal rozpúšťať tenkú vrstvu mliečnej čokolády tak mliečnej, že tam nebolo ani kakao, na jazyku. Neskôr sa pridávala príjemne nahorklá chuť smotany v caffe latte. Keď sa mu všetko rozplynulo, ostali mu na jazyky maličké zrnká.

Zahryzol sa.

Eeh.

Niečo hnusne horké.

Čo to je?

Škoda toho.

– Hm, mňam, káva. Tie pomleté kávové zrná sú bašta, že Tomo.

– To sú kávové zrná? A ja som rozmýšľal, čo to je za hnusobčinu.

Myslel som to vážne.

Hlavne, že tri dni po sebe som mal kávu každý deň.

Predtým ani raz v živote.

Myslím to vážne.